Keď som bola ešte malé dievča, moja mama sa ma opýtala, ktorá časť ľudského tela je najdôležitejšia.
Veľmi rada som počúvala hudbu, rovnako ako väčšina mojich rovesníkov, a nazdávala som sa, že pre človeka je najdôležitejší sluch. Tak som jej odpovedala: „Uši.“
Moja mama povedala: „Nie. Niektorí ľudia sú nepočujúci a napriek tomu sú v živote šťastní.“
Po nejakom čase sa ma mama znovu opýtala: „Ktorá časť ľudského tela je najdôležitejšia?“
Medzitým som o tom rozmýšľala a bola som presvedčená, že už poznám správnu odpoveď.
„Pre každého je veľmi dôležité, aby videl. Preto sú najdôležitejšie oči.“
Pozrela sa na mňa a povedala: „Ani táto odpoveď nie je správna. Mnohí ľudia sú nevidiaci a zvládajú to výborne.“
Pomyslela som si, že to je len akási hra, ktorú so mnou mama hrá.
V jeden smutný deň zomrel môj milovaný starý otec, ktorého som veľmi ľúbila. Bola som zlomená bolesťou. V ten deň mi mama povedala: „Dnes je správny deň na to, aby si pochopila odpoveď na moju otázku. Najdôležitejšou časťou tela sú plecia.“
Prekvapená som sa opýtala: „Preto, lebo podpierajú hlavu?“
„Nie, povedala mama. „Lebo na ne si môžu položiť hlavu priatelia alebo naši milovaní, keď plačú. Všetci potrebujeme plece, na ktorom sa môžeme vyplakať v určitých chvíľach svojho života.“
Tak som sa dozvedela, ktorá časť môjho tela je najdôležitejšia.
Lebo v tej chvíli som ja bola tou, ktorá potrebovala plece, na ktorom by som sa mohla vyplakať.
Prajem vám, aby ste mali plecia ochotné prijať priateľov a svojich blízkych vždy, keď to potrebujú. Ľudia môžu zabudnúť, čo poviete. Zabudnú, čo ste urobili. Nikdy však nezabudnú, že ste im pomohli niesť ich bôľ. Skutoční priatelia sú ako hviezdy – nie vždy ich vidíš, ale vieš, že vždy sú tu.
A hlavne si pamätajte: na našom pleci potrebujeme cítiť Božiu ruku, aby sme boli jeho rukou na pleciach iných.