Pastieri sa vracali z Betlehema, kde sa boli pokloniť Ježiškovi narodenému v jasliach. Niesli mu plnú náruč darov a domov sa vracali s prázdnymi rukami. Okrem jedného z nich, mladučkého pastiera, skoro ešte chlapca. Ten si z betlehemskej maštale predsa len niečo odniesol. Celou cestou tú vec pevne zvieral v dlani. Ostatní by si to ani nevšimli, keby sa ho ktosi neopýtal: „Čo to máš v ruke?“
„Steblo slamy,“ odpovedal mladík. „Vzal som si ho z jasličiek, v ktorých ležalo to dieťa.“
„Steblo slamy,“ vysmievali sa ostatní. „Zahoď ho!“
Mladý pastier rozhodne pokrútil hlavou. „Kdeže,“ namietal „ja si ho schovám. Pre mňa je to znamenie, pripomína mi malého Ježiška. Vždy, keď ho vezmem do ruky, spomeniem si na neho i na to, čo o ňom povedali anjeli.“
Na druhý deň si pastieri mladíka znovu začali doberať: „Čo si urobil s tým steblom?“
Mladík im ho ukázal. „Vždy ho nosím pri sebe.“
„Zahoď ho, k ničomu ti nie je.“
„Nie. Má veľkú cenu. Ležal na ňom Boží Syn.“
„A čo má byť? Dôležitý je predsa Boží Syn, a nie kus slamy.“
„Mýlite sa. Veľkú cenu má i tá slama. Na čom inom by ležal, keď je taký chudobný? Boží Syn potreboval trochu slamy. To ma poučilo, že Boh potrebuje i obyčajných ľudí a veci. Potrebuje nás, ktorí nemáme veľkú cenu, ktorí toho veľa nevieme.“
Steblo akoby malo pre toho pastiera čím ďalej tým väčší význam. Na paši ho často držal v ruke, spomínal na slová anjelov a bol šťastný, že má Boh tak rád ľudí, že sa stal rovnako malým ako oni. Potom mu však jeden z jeho druhov vytrhol steblo z ruky a rozhorčene vykríkol: „Daj už s tým steblom pokoj! Bolí nás z tých hlúpostí hlava!“ Steblo rozčúlene pokrčil a zahodil. Mladík pokojne vstal, zdvihol steblo zo zeme a opatrne ho narovnal.
„Vidíš, zostalo rovnaké ako predtým. Stále je to steblo slamy. Ani tvoja zlosť s ním nič nezmôže.“
Iste, zničiť steblo slamy je jednoduché. Ale rozmýšľal si už niekedy o tom, prečo nám Boh zoslal malé dieťa, keď potrebujeme silného záchrancu a vojvodcu? Raz vyrastie, bude z neho muž a nič ho neporazí. I cez ľudskú zlobu zostane tým, čím je - Spasiteľom, ktorého nám zoslal Boh. Mladý pastier sa usmial a so žiariacim pohľadom pokračoval:
„Božia láska sa totiž nedá zničiť a zahodiť. I keď sa zdá krehká a slabá ako steblo slamy.“