Na chodbe v ústave pre viac alebo menej postihnuté deti sa vlieklo a napokon zostalo sedieť na podlahe zadychčané a fňukajúce dieťa. Bezvládne nôžky malo uväznené v nepohodlných kovových chráničoch.
„Táňa, vytiahni ma hore!“ zamrnčalo nahnevane na mladú ošetrovateľku, ktorá ho s úsmevom a s roztvoreným náručím povzbudzovala z druhého konca chodby.
„Pomôž mi!“ plakalo dieťa. Ale dievčina sa len usmievala a ani sa nepohla.
Dieťa sa so slzami v očiach zo všetkých síl zaprelo do rúk, s obrovským úsilím donútilo nohy ohnúť sa, až sa na ne zdvihlo a slimačím tempom sa potácavo vybralo cez chodbu.
Nekonečne dlho mu trvalo, kým prišlo až k dievčine, ktorá naň stále čakala s úsmevom a s otvoreným náručím.
Dieťa sa jej vrhlo do náručia s výkrikom: „Celkom sám! Videla si to? Zvládol som to celkom sám!“
Dievčina si ho s plačom privinula a dobrú chvíľu zotrvali v objatí. Všetci, ktorí išli okolo nich, sa s úžasom pozerali na tú chvíľu čistého šťastia dievčaťa a dieťaťa, ktorí plakali vo vzájomnom objatí.
Boh ťa čaká s úsmevom a s otvoreným náručím, ale praje si, aby si všetko urobil „celkom sám“.