Neviem, či ste si všimli, ale najviac sa kvality človeka prezradia jazykom: pyšný človek(sebachválou), prázdny človek (táravosťou), lišiacky (farizejský) neúprimnosťou, klamár ... Nie nadarmo sa hovorí: Čo na srdci, to na jazyku. Ústa prezrádzajú biedu, ale aj bohatstvo. Je veľké umenie správne rozprávať, ale ešte väčšie umenie je mlčať. Ľudská reč je ako pieseň. Buď je falošná, alebo vzbudí okolo seba rešpekt.
Pozrite ako krásne to vyjadril Klement Mária Hofbauer, svojho času apoštol Viedne. Bol kňazom v časoch, keď bola vo Viedni veľká materiálna núdza. Bolo mnoho žobrákov a chudákov. Rozhodol sa k ušľachtilému skutku. Z lásky k blížnemu sa pokúsil zmierniť túto biedu. Rozhodol sa, že pôjde po žobrote. Raz prechádzal okolo krčmy. Pomyslel si: Tam majú asi navyše. Len čo vstúpil, hneď zbadal pri stole jedného pána, ktorý pri stole hral v spoločnosti karty. Bol pekne oblečený. Prišiel, pekne sa pozdravil a nastavil klobúk s prosbou o milodar pre chudobných. Pán sa na neho pohrdlivo pozrel, postavil sa a obdaroval ho pľuvancom za doprovodu smiechu. Kňaz chvíľu ostal stáť, vreckovkou si poutieral tvár a keď nastalo ticho, povedal jasným ale pokojným slovom: Ďakujem, to patrilo mne a teraz si prosím milodar pre chudobných. Čo myslíte ako sa to skončilo? Keď pán videl pokoru tohto človeka, vytiahol peňaženku a dal mu pekný milodar. Zaiste uvažoval, ak je schopný zniesť takú urážku, musí to byť cenný človek. Môžeme to povedať aj inak: Pokora porazila pýchu. Veľa toho žobrajúci nepovedal, ale to čo povedal, bolo na mieste.
Čo nevidíme my okolo seba? Každý sa nadrapuje, oháňa sprostými slovami, nadávame na kadekoho, hlúpe dievčence sa chichúňajú na hlúpych rečiach(prezrádzajú svoju prázdnotu) a chlapci si myslia, že svoju mužnosť dokážu bohorúhavými slovami. Sú príliš hlúpi na to, aby pochopili, že to nie je sila chlapa. Sprosto dokáže rozprávať aj ten najposlednejší človek, ale ovládať sa už nevie hoci kto. Tu je kvalita človeka. Kresťan by mal byť v tom majstrom. K zrelosti to určite patrí.
Keďže Boh nás chce mať skutočne krásnych, dáva nám príkaz: Nespomínaj Božie meno ani nadarmo, ani urážlivo a vôbec nehovor sprosté slová, lebo nimi ponižuješ druhých, ale hlavne seba. Je to hriech, narúšaš pokojnú atmosféru. Často počúvam aj medzi vami nadarmo spomínať meno Božie. Je to jasný znak, že ten kto tak robí, vysiela signál do okolia, že nemá rád Boha. Niekto by však na svoju obranu mohol povedať: Ale je to taký zvyk, veď ja na nič zlé nemyslím. Nuž sú aj zlé zvyky, ktoré nie sú našou ozdobou. Je potrebné sa ich vzdať. Predstavte si, žeby niekto si špáral v nose a na ospravedlnenie by povedal: Je to taký zvyk a ja tým nikomu neškodím. Nuž, čo takému tupcovi povedať: Tak si špáraj v nose ďalej a môžeš si ho ešte aj oblizovať. Od blázna už nie si ďaleko. A sú aj oveľa horšie zvyky. Odučte sa chlapci, dievčence, spomínať meno Božie nadarmo. Nie je to dobré svedectvo kresťana katolíka. To je ako, keď si niekto špiní do vlastného hniezda. Boh ti dal život, zdravie, talenty a ty nemáš k nemu úctu. Ešte horšie je, keď niekto hovorí v zlosti meno Božie, ba dokonca preklína. To je už skazený človek. Okrem toho ničí v sebe krásny Boží dar: cit. Postupne sa stane bezcitný, surový človek. Je to pochopiteľné, keď niekto nemá rešpekt ani pred Bohom, pred kým ho bude mať? Spomínať Božie meno s urážkou, je veľký hriech. Pri spovedi je potrebné povedať aj koľkokrát som sa ho dopustil! Koľkokrát si bol surovým človekom?! Sú aj takí, ktorí hovoria, že keď si zahrešia, aj sa im uľaví. Falošná je to úľava. Keď už naozaj chceš, aby sa ti uľavilo a nevieš sa ovládať, tak nadávaj do kelu, do kapusty, do kečupu. Ani to nie je dokonalosť, ale v každom prípade je to iné. Mimochodom aj nadávka Bohu je nepriamym dôkazom existencie Boha. Tým sa potvrdzuje, že buď ho milujeme alebo nenávidíme. Nenávidieť možno len niekoho, kto existuje. S nenávisťou sa nebudeme vyjadrovať o bosorke, alebo o škriatkovi. Veriacemu by sme mohli vyčítať: Prečo nadávaš na Boha, ak si veriaci ? Neveriacemu: Prečo nadávaš, keď v neho neveríš ? Rozumnú odpoveď nedostanete!
Čiže Boh v druhom prikázaní nám dôrazne pripomína, aby sme nepoužívali jeho meno ľahkomyseľne, bezdôvodne, zvykovo!
Je až nepochopiteľné, že pri sebanepatrnejšej udalosti (zakopnutie, prekvapenie, malá bolesť) vyslovujeme vykríknutím Božieho mena.
Je potrebné si uvedomiť, že Božieho mena sa nemáme dovolávať ani v maličkostiach. Prisahať znamená volať Boha za svedka, že hovoríme pravdu, alebo že splníme, čo sľubujeme.Prísaha môže byť priama alebo nepriama. Priama – ak sa priamo dovolávame Boha. Nepriamo – keďsa dovolávame svätca, alebo nejakého predmetu, ktorý nejako s Bohom súvisí (kríž, evanjelium ..) Prísaha môže byť pred úradom a môže ju skladať len veriaci človek. Nemá sa ľahkomyseľne prisahať (keď nevieme o čo ide). Nikdy nemáme prisahať, že urobíme niečo zlé a keď už taká prísaha odznela, nesmieme to splniť! Najhoršia je krivá prísaha. To je, keď niekto klame a nechce sľub splniť. Určitým druhom prísahy je sľub. Je to dobrovoľný záväzok, že vykonáme niečo dobré. Je potrebné od toho odlišovať predsavzatie. Je to želanie, že radi by sme to vykonali! Nerobme ľahkomyseľné sľuby.
Povinnosťou je držať svoju povahu na uzde. Vychovávať ju. Niektorí muži sa chvália, že vycvičili svojho psa, ktorý dokáže poslúchať na slovo, ale svoju povahu ponechávajú živelnosti. O rímskom cisárovi Cézarovi sa hovorí, že kedykoľvek bol rozčúlený, ticho si pre seba počítal do 20 a až potom dal odpoveď. Nakoniec si povedzme, že ten, kto uráža Boha, Bohu neublíži, ale sebe. Tak ako keď hádžeš piesok alebo blato proti slnku. Ono svieti ďalej a kľudne ďalej, ale tá špina padá na teba.
Otázky:
- Čo vyjadruje človek rečou?
- Čo je obsahom druhého Božieho prikázania?
- Prečo Boh zakazuje zneužívanie druhého Božieho prikázania?
- Prečo niektorí ospravedlňujú hrešenie?
- Čo je to urážka Boha?
- Čo je to preklínanie?
- Čo je to prísaha?
- Čo je sľub a kedy ho máme a nemáme splniť?