Chcel by si žiť vo svete, v ktorom by bolo všetko len za peniaze alebo preto, že máš na niečo právo? Páčilo by sa ti, keby ti už nikto nikdy nič nedaroval? Urobilo by ťa šťastným, keby si už nikdy pre nikoho nemohol vymyslieť ničo milé? Takýto svet by nebol len chladný a neľudský – bol by ateistický. Lebo len Boh vie dávať. Daroval nám život a dáva nám svoju blízkosť. Žijeme z jeho darov, z jeho požehnania. Boh je ten najmenej sebecký darca na svete. A ten najveľkorysejší. Nikdy nedáva menej ako sám seba. Najväčším darom je Ježiš. A príbeh o tom, ako sa Ježiš stal darom pre nás, nazývame „Eucharistia“. Eucharistia znamená v pôvodnom význame ďakovnú modlitbu, ktorá v bohoslužbe prvotnej Cirkvi bezprostredne predchádzala premeneniu chleba a vína na Kristovo telo a krv. Neskôr sa toto slovo vzťahovalo na celé slávenie svätej omše. Pri slávení Eucharistie vzdáva Bohu vďaku jeho stvorenie. Zo zeme stúpa k Bohu jedno obrovské plesanie. A uprostred toho plesania je Ježiš – ten, ktorý nám darúva svoj život a spasené stvorenie prinavracia naspäť k Bohu.
Prednedávnom sa mladí opýtali istého kňaza, či nemá pre Eucharistiu nejaké jednoduché vysvetlenie. „Áno, mám,“ povedal kňaz. „Je to ako s manželstvom. Ten najhlbší skutok, ktorý dvaja ľudia môžu urobiť, je darovať jeden druhému svoje telo a svoje trápenie. A možno trápenie, ktoré spolu a jeden pre druhého znášali, ich spája najhlbšie. S Eucharistiou je to presne tak isto. Ježiš mi v nej hovorí: Darúvam ti svoje telo – to je môj život – a darúvam ti svoje utrpenie. A ja hovorím Ježišovi: Aj ja ti chcem darovať svoj život a svoje utrpenie!“ Mladí sa na neho zamyslene pozreli. A kňaz dodal: „Na to myslím každý deň, keď slávim svätú omšu.“