Ak na niekoho ukážeš jedným prstom svojej ruky, v tej chvíli ukazujú tvoje tri prsty na teba.
(Príslovie)
„Eva, ty za to môžeš,“ povedal Adam v raji svojej žene a obviňujúco ukázal na ňu prstom. „To nie je moja vina, to on,“ bránila sa Eva a svoj ukazovák namierila do krovia, kde sa plazil had. A pretože had nijaké prsty nemá, nemal na koho ukázať. Hoci je o ňom známe, že je prefíkaný žalobca. Ak sú v niečom gény silné a my niečo nepekné dedíme, je to určite posunok natiahnutého ukazováka a zvaľovania viny na druhého. Tiahne sa s nami celými dejinami.
Obvinenia zo zlého skutku nesieme ťažko. Zvlášť vtedy, keď nám ho pripomenie niekto iný a vysloví to pekne nahlas. Azda nám už ani tak neprekáža, keď nám našu vinu potichu pripomína vlastné svedomie, ktoré sa predsa len dá nejako uchlácholiť, znecitlivieť – možno sa s ním dohodnúť. A ak sa vzpiera a nechce sa nechať poraziť, nahovorí sa mu, že za všetko môže niekto iný.
Koľko manželov chlácholí vlastné svedomie a svoju neveru ospravedlňuje napríklad hľadaním nedostatkov na svojej manželke. Veď aj ona má svoje chyby. Zase sa jej v nedeľu nepodaril obed, pri poslednej návšteve sa nesprávala ktovieako spoločensky, už dávno sa nestará o svoj vzhľad, vôbec ma nechápe... Pri takom človekovi mám predsa plné právo byť neverný. Nikto ma nemôže odsudzovať. A keď nikto, tak ani moje svedomie.
Koľkí kresťania, žijúci mimo Cirkvi, zvádzajú svoju ľahostajnosť k duchovnému životu na to, že od nich nikto nemôže požadovať, aby patrili medzi tých pokrytcov a farizejov, ktorí, len čo sa ocitnú za bránou kostola, hneď sa dopúšťajú neprávostí. Ich svedomie sa dokonca môže tešiť z toho, že sa v takej zlej spoločnosti neskazí.
Ako je však možné, že podobné výhovorky nás spravidla neurobia šťastnejšími a že v nich nenachádzame radosť?
K radosti ľudskej duše patrí čisté svedomie. Človek sa musí veľmi usilovať, vynaložiť istý čas a riadne popremýšľať, aby pre pokoj svedomia našiel nejaké falošné sebauspokojenie – určite viac, ako keď sa snaží dospieť k poctivému uznaniu vlastných chýb. Nech teda nie sme ako ten pokrytec z evanjelia, ktorý videl smietku v oku druhého, ale brvno vo vlastnom oku si nevšimol.
Max Kašparů: O radostiach ľudskej duše