Koruna gaštanu krášlila kút záhrady a gaštan bol veľmi šťastný. Z jeho šťastia sa však netešili všetci. Vo chvíľach, keď ktosi strom pochválil, mohol počul nahnevaný hlas: „Dosť! To je nespravodlivosť! Už toho mám plné zuby! Jemu všetko a mne nič!“ Takto sa rozčuľoval jeden konár. Bol to mohutný konár, ktorý od zlosti potriasal listami. „Strom, stále len strom! Všetko je to však moja zásluha. Ja mám listy, na mne rastú plody a dozrievajú gaštany. Ja znášam zimný chlad a mráz, nápory vetra, dážď i sneh...“
Konár bol naozaj rozhnevaný. Strom sa márne pokúšal presvedčiť ho, aby sa zamyslel – prosil ho o trpezlivosť, o pochopenie: „Si pre mňa veľmi dôležitý, syn môj. Si nádherný konár, mohutný a plný života. Si mi rovnako drahý ako všetky ostatné. Chvály na moju adresu sú určené aj tebe a tvojim bratom. Čím by som bol bez vás?“ Ale konár len zanovito vŕzgal a nadával slovami, ktoré bude lepšie neopakovať. Úbohý strom si robil veľké starosti. A oprávnene. Odbojný konár si vymyslel plán úteku. Ak odíde a bude si žiť podľa svojho.
Raz v marci sa figliar vietor v plnej sile zvŕtal okolo stromu. Konár sa rozhodol, že prišla jeho chvíľa. „Vietor, potrebujem od teba láskavosť,“ požiadal ho s falošnou pokorou. „Odlom ma od stromu.“
„Ako chceš...,“ zahvízdal vietor a začal sa točiť okolo konára čoraz rýchlejšie. Zúrivo ho kmásal, až sa konár so strašným praskaním odlomil od kmeňa. „Hurá, letím!“ zvolal nesený vetrom ponad plot záhrady. „Konečne som slobodný! Teraz sa pre mňa začne život.“
Konár sa smial a radoval, nedojali ho ani slzy, ktoré potichu vytekali z rany na strome. Mocný vietor ho niesol zo všetkých síl ponad rieku až na trávnatý breh. „Teraz budem rozhodovať ja,“ pomyslel si konár a slastne sa vystrel na zemi. „Pospím si a potom budem robiť, čo si len zmyslím a čo sa mi zapáči. Už nebudem musieť byť prilepený k tomu škaredému a vráskavému kmeňu.“
Pošteklil ho akýsi mravec, a tak sa ho pokúsil odohnať, ako to robil, keď ešte vyrastal zo stromu, ale nepodarilo sa mu to. Zmocnila sa ho akási čudná otupenosť. Nemohol sa nadýchnuť. O niekoľko hodín začali vädnúť jeho listy. Začala mu chýbať lymfa, ktorá bola jeho životom a ktorú doň štedro vháňal strom. S obrovským strachom si uvedomil, že začal schnúť. Spomenul si na strom a pochopil, že bez neho zomrie. Bolo však už príliš neskoro. Chcelo sa mu plakať, ale nemohol, lebo teraz bol už len zbytočný suchý konár.
Ježiš hovorí: „Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria: (Jn 15, 4; 6)