Čo je na zime najkrajšie, je skutočnosť, že slnko je najďalej od zeme, ale človek bližšie k človeku. Možno aj preto, že sneh zakrýva ploty, ktoré oddeľujú. Vyrovnáva medze, pre ktoré sa človek dokáže až do krvi pravotiť. Prináša ticho, v ktorom lepšie počujeme druhého.
Je dobrodením po celoročnej lopote, keď máme čas na seba, Boha aj iných. Príležitosť zastaviť sa a uvedomiť si svoj pôvod i cieľ. Možnosť uveriť, že môžem byť viac človekom, ak sa aspoň trocha vynasnažím byť čistý ako čerstvo napadnutý sneh na horách.
A zima je i múdra. Predovšetkým múdra. Vládne nám a učí nás, ako žiť a prežiť. Učí nás viac si vážiť chlieb i oheň. Učí nás nepoddajnosti a vytrvalosti. Možno práve hlboko zaviate vrchy a doliny nám pomohli prežiť dejinné búrky a zvraty osobne i spoločne.
Jej ticho nás vyzýva, aby sme hľadali jej krásu i odkaz, ktorý sa nenatíska a nevnucuje. Dáva nám možnosť viac pochopiť seba i iných.