Bol raz jeden múdry pustovník, ktorý k sebe prijímal všetkých ušľachtilých mladých ľudí plných ideálov, čo sa chceli priučiť skutočnej múdrosti. Aby do hĺbky preskúmal ich povahu, vymyslel si netradičnú pomôcku. Pred príbytok každého žiaka postavil nádrž na dažďovú vodu, do ktorej hodil mravca.
Ráno vyšli traja žiaci.
Prvý sa pozrel do suda a uvidel mravca. Povedal mu: „Čo robíš v mojej nádrži na dažďovú vodu?“ A mravca rozpučil. Egoizmus.
Potom prišiel druhý, pozrel sa do nádrže, uvidel mravca a povedal: „Počuj, je veľmi teplo aj pre mravce. Nijako mi neškodíš, spokojne zostaň v mojej nádrži.“ Znášanlivosť.
Prišiel tretí, ktorému ani na um nezišlo, že by mal byť k mravcovi tolerantný ani že by sa mal kvôli nemu rozčúliť. Uvidel mravca v nádrži a spontánne mu dal kúsok cukru. Toto je láska.