Kedysi dávno v jednom veľkom kráľovstve žil kráľ, ktorého poznal celý svet. Každému bolo jasné, že niet mocnejšieho a bohatšieho panovníka. Dokonca aj on si začal myslieť, že je najväčší človek na svete. Nariadil, aby ho všetci nazývali „Vaša neprekonateľná vznešenosť, najvyššie veličenstvo, nekonečná kráľovská výsosť“. A prikázal strážam, aby zatkli každého, kto ho takto nenazve. Jedného dňa sa dostavil pred neho kapitán stráže. Dôstojník sa poklonil a povedal: „Ó, Vaša neprekonateľná vznešenosť, najvyššie veličenstvo, nekonečná kráľovská výsosť, zadržali sme muža, ktorý odmietol nazývať vás tak.“
„Priveďte ho ku mne!“ rozkázal kráľ. Stráže privliekli pred kráľov trón starého muža. „Kto si?“ zisťoval kráľ. „Som len starý obchodník. Žijem s manželkou v domčeku v horách,“ odvetil starec. „A kto som ja?“ opýtal sa ho prísnym tónom. „Vy ste kráľ,“ pokojne povedal starý obchodník. „Nie!“ skríkol kráľ nahnevane. „Ja som Vaša neprekonateľná vznešenosť, najvyššie veličenstvo, nekonečná mimoriadna a absolútne jedinečná kráľovská výsosť!“
„Pane,“ riekol starec, „ste naozaj veľký kráľ, ale nerozumiem prečo musíte mať...“ Rozhnevaný kráľ ho dal hodiť do žalára. Po roku starého obchodníka prepustili a on sa vrátil domov. Po niekoľkých dňoch ho stráže znovu predviedli pred kráľa so slovami: „Ó, Vaša neprekonateľná vznešenosť, najvyššie veličenstvo, nekonečná kráľovská výsosť, tento muž vás stále odmieta nazývať správne.“
„Hoďte ho znovu do temnice!“ prikázal kráľ. „Nech sa tam naučí, ako sa volám!“. Starec opustil väzenie o dva roky neskôr.
Kráľ nevedel pochopiť, prečo ho tento muž odmieta nazývať jeho kráľovským titulom, a raz v noci sa potajomky vybral k domu obchodníka. Pričupil sa do tieňa vedľa okna a počúval starca, ako sa zhovára so svojou manželkou, ktorá sa trpko sťažovala na kráľa. „Upokoj sa, drahá moja,“ tíšil ju starec. „Náš kráľ sa ľahko rozhnevá a má sklon k pýche, ale my mu musíme odpúšťať. Odkedy tu vládne, v krajine je mier. Ľuďom sa žije dobre a dane sú rozumné. Nespomínaš si, že mnohé svoje pozemky rozdelil medzi sedliakov, aby mohol mať každý svoj kúsok zeme? Máme naozaj šťastie. Kiež by náš kráľ žil dlho, kiež by ho všetci milovali a ctili si ho!“ Keď kráľ počul chválu starého obchodníka, zaplavili ho strašné výčitky svedomia. Vošiel do domu, kľakol si pred manželmi a poprosil ich o odpustenie za to, že im spôsobil toľko trápenia. Starý obchodník sa pred ním uklonil ešte hlbšie a povedal: „Veľmi rád vás vidím, Vaša neprekonateľná vznešenosť, najvyššie veličenstvo!“
„Nekonečná mimoriadna a absolútne jedinečná kráľovská výsosť,“ dodala pomaly stará pani. Prekvapený kráľ zareagoval. „Priateľu môj, prečo si ma tak nenazval prv, než som ťa nespravodlivo uväznil?“
„Veličenstvo, odvetil starec, „len najväčší z ľudí dokáže priznať vlastné viny a pokorne poprosiť o odpustenie. Dnes si naozaj zaslúžite všetko uznanie za vašu veľkosť.“ Keď sa kráľ vrátil do svojho paláca, vydal nové nariadenie, ktorým zabezpečil pre starého obchodníka a jeho ženu slušnú rentu, a prikázal zrušiť zákon, ktorý vyžadoval, aby ho nazývali... ako to bolo?
Honorabilita, excelencia, magnificencia, doktor, profesor... človeka nerobí titul.