Srdce, hlava a jazyk sa jedného dňa rozhodli, že už nikdy nevyslovia obyčajné, príliš obrazné alebo ťažko pochopiteľné slová.
Srdce vyhlásilo: „Tieto obyčajné a láskavé slová ma ničia, vzbudzujú vo mne pocit obmedzenosti a povrchnosti. Odteraz budem neoblomné a tvrdé.“
Mozog povedal: „Zavážia jedine zložité myšlienky, veľké teórie a hlboké úvahy! Obyčajné slová sú len stratou času.“
Jazyk oznámil: „Ja sa chcem zamerať na komplikované technické výrazy, na cudzie slová a zložité vedecké rozpravy. S obyčajnými slovami ma nikto neberie vážne!“
Tak srdce začalo odovzdávať jazyku iba chladné a pokrivené slová, mozog vytváral len hlboké, teoretické a abstraktné myšlienky a jazyk formuloval náročné a zložité vety.
Z úst už nevyšlo ani jedno obyčajné a milé slovo. V dôsledku tohto absurdného sprisahania sa svet stal otrávenejším, nevšímavejším, chladným a neláskavým.
Predsa sa však ešte našiel niekto, kto si pamätal obyčajné láskavé slová.
Niektorí ľudia znovu našli staré zabudnuté príbehy a vyrozprávali ich svojimi slovami plnými citu, tajomna, svetla a zázrakov. Ostatní ich však vysmiali a vyjadrovali sa o nich s pohŕdaním.
Z úst do úst sa začala šíriť ľahučká radosť. Putovala z hlavy do hlavy, od srdca k srdcu, až vytvorila kruhy nečakanej a povznášajúcej radosti.
Svet sa stal znovu veľmi príjemným miestom.
Poznáme slová zlé a slová ľahké, ktoré poletujú alebo ťažia ako obrovské balvany. Sú slová, ktoré srdce rania, a iné, ktoré ho zohrejú. Niektoré slová človeka rozplačú a iné mu vyčarujú úsmev na perách. Sú slová, ktoré pomáhajú žiť, sú pre človeka povzbudením a prehĺbia jeho dôstojnosť. Slovami sa možno mýliť, ublížiť a potom sa postarať o nápravu. Existujú slová ako „ľúbim ťa“, „odpustenie“, „spolu“. Jestvujú aj slová večného života. Len ich už nepoznáme.