„Prosím vás, nepokrčte to hneď!“ katechétka Gabika začala rozdávať deťom papiere a obálky. Listy papiera i obálky mali v pravom rohu pekné zlaté ornamenty a v ľavom pôvabného Ježiška v jasličkách. Filip na chvíľku zaváhal, kým vzal do rúk svoj list papiera. Tentoraz nemal chuť písať Ježiškovi.
„Pekne píšte... A hlavne buďte úprimní! Keď dopíšete, zložte papier, vložte ho do obálky a tú zalepte. Rozumeli ste?“ vravela Gabika ráznym hlasom.
„Potom prineste obálky do tohto košíka, ktorý spoločne odnesieme k jasličkám do veľkého školského betleheme. Je to jasné?“ Deti začali štebotať.
„Ja si vypýtam kolieskové korčule,“ povedala Dianka. „A ja predplatné na satelit,“ zahlásil Miško, ktorý mal ocka inžiniera. „Ja chcem dres Juventusu,“ zvolal Marek, najväčší športovec v triede.
„A ty Filip?“ spýtala sa Gabika a kamarátsky mu postrapatila vlasy. „Musím porozmýšľať,“ ticho odvetil chlapec. Stisol pery, akoby sa mal už-už rozplakať. Sklonil sa nad papier a svojím veľkým detským písmom napísal jednu vetu. Len jednu krátku vetu, ktorá mu vychádzala až zo srdca. Podpísal sa: „Tvoj priateľ Filip,“ a začal skladať list s obvyklou dôslednosťou, pričom si pomáhal aj jazýčkom, ktorý mu vykukol pomedzi pery.
Gabika stála za ním a videla želanie, ktoré Filipko napísal. Odkašľala si, aby zahnala slzy, ktoré sa jej tlačili do očí. Tušila o trápení, ktoré sa Filip snažil skryť, vnímala ten závoj smútku, ktorý sa naňho zniesol, keď mal ísť zo školy domov. Filip už nemal ocka. Odišiel. A chlapec tým veľmi trpel. Bola to rana, ktorá sa nehojila. V jeho liste Ježiškovi stálo: „Milý Ježiško, prines mi na Vianoce dobrého otecka. Ďakujem. Tvoj priateľ Filip.“
„Drahý Ježiš, myslím, že toto je tá najťažšia úloha, ktorú dostaneš.“ zamyslela sa Gabika.
Napriek protestom detí, ktoré stihli napísať len tucet svojich želaní, listy zozbierala. Prv, než ich uložila k jasličkám, rýchlo vybrala Filipkov list a položila ho navrch. „Prosím, začni týmto,“ zašepkala smerom k Ježiškovi zo sadry, ktorý ležal s rozprestretými rúčkami na slame v jasličkách z umelej hmoty.
Prišli Vianoce. Filipko sa zobudil zavčasu v očakávaní veľkého dňa. Keď sa v posteli otočil, začul šušťanie baliaceho papiera na darčekoch položených pri jeho nohách. Chvíľu zostal ležať so zavretými očami, aby si vychutnal čakanie na prekvapenie. Keby boli navždy Vianoce!
Pomaly otváral balíčky zabalené do farebného a zlatého papiera. Našiel darčeky od starých rodičov, darčeky od mamy, lyžiarsku kombinézu, ktorá bola určite darom od strýka Lojza.
„Ešte som tu ja!“
Na pokojný a hlboký hlas sa strhol. Vedľa jeho postele bol akýsi muž. Mal tmavé a kučeravé vlasy, na opálenej tvári hustú briadku a úsmev rovnako láskavý ako pohľad. Na sebe mal modrú košeľu a nohavice z hrubej látky. Filipka prekvapilo najmä to, že vôbec nepocítil strach. Síce nebol žiadna padavka, ale bojazlivý veru bol. A keby za zvyčajných podmienok nečakane uvidel vedľa svojej postele neznámeho človeka, určite by spustil veľký krik. Lenže tento muž v ňom vzbudzoval len pocit bezpečia. Akoby ho poznal odjakživa.
V tej chvíli vošla do izby aj mama: „Krásne Vianoce, miláčik“ Objala ho. „Páčia sa ti darčeky?“ Filipko jej objatie opätoval. „Áno, ďakujem,“ zamumlal.
„Ešte je skoro. Prichystám Ti dobré raňajky. Ale teraz zostaň tu, v teple, a trošku si pleňoš.“ Mama ho pohladila po hlávke a odišla.
„Ale... ale... ona vás nevidela!“ povedal Filip tajomnému mužovi. „Nie. Ja som tvoj darček, nie jej,“ usmial sa muž.
Tak sa začal Filipov nezabudnuteľný deň. Vyskočil z postele a rýchlo sa poumýval. Kým ho neznámy muž čakal, listoval vo Filipových zošitoch a so záujmom si ich prezeral. „Výborne!“ povedal nakoniec. „Urobil si pekný kus práce.“ Filip hrdo prikývol. "Ešte mi trochu robia problémy vybrané slová...“ priznal úprimne. „Ty to zvládneš, som o tom presvedčený,“ usmial sa muž a potľapkal ho po pleci. Pre Filipa to bol nádherný pocit.
„Máš deti?“ opýtal sa ho váhavým hlasom. „Áno, mám jedného syna,“ odvetil muž. „Ale dnes si mojím synom ty.“
Zrazu nakukla do izby mama. „Čo sa s tebou deje? Hovoríš sám so sebou?“ „Nie... Len som si nahlas recitoval jednu básničku.“
„Prosím ťa, zabehni do pivnice a prines pohár džemu... Ak chceš na obed koláč!“ pokračovala mama. Filip chodieval do pivnice veľmi nerád. Všetky tie zaprášené kúty v ňom vzbudzovali strach. Väčšinou sa pokúšal vyhovoriť, alebo sa robil, že zabudol, že tam má ísť. Muž akoby o všetkom vedel, vstal a povedal: „Ideme!“ a podal mu ruku. Bola plná energie, teplá, ochraňujúca a napĺňala ho pocitom pokojnej bezpečnosti. Vŕzganie dverí na pivnici, ktoré mu inokedy pripomínalo škrípanie zubov strašidla ukrytého v šere, mu teraz pripadalo smiešne. „Chcelo by to trochu oleja,“ povedal. Prítomnosť muža po jeho boku zmenila pivnicu zo zaprášeného brloha plného temných nástrah a tajomných bytostí na obyčajnú miestnosť zapratanú starým nábytkom, pokazenými hračkami, niekoľkými fľašami a pohármi zaváranín. Vzal pohár džemu a otočil sa k dverám. Muž ho však zastavil. „Prečo na ňom nejazdíš?“ oslovil ho a ukázal na nový bicykel opretý o stenu. Filip očervenel. „Neviem sa bicyklovať... Nikto nemá čas ma to naučiť.“
„Skvelé. Hoď na seba vetrovku a ideme. Cesta je prázdna.“
Chlapček neveriacky dotlačil bicykel na cestu. Muž mu pomohol vysadnúť a prikázal mu, aby začal točiť pedálmi. Filip začal nešikovne, ale muž ho podopieral, kráčajúc bedľa bicykla. Skúšali a skúšali. Muž ho postupne púšťal a chlapec bicykloval sám, až sa mu podarilo nájsť rovnováhu a dokázal to. Naučil sa to.
„Vďaka!“ zadýchaný povedal mužovi, ktorý mu tlieskal. „Teraz poďme domov. Si spotený a je chladno.“ „Ešte jedno kolečko,“ prosíkal chlapec. „Tak dobre. Ale len jedno!“
Domov prišiel s krikom: „Mami, naučil som sa to, už sa viem bicyklovať!“
„Sám?“ pýtala sa mama.
„No... pravdaže...“ Muž si priložil prst k ústam a naznačil chlapcovi, že má mlčať. „Chvíľočku vydrž, hneď dokončím obed,“ pokračovala mama. „Každú chvíľu príde babka s dedkom.“
Muž pomohol chlapcovi odniesť bicykel a odprevadil ho do izby. „Čo budeš robiť, keď pôjdem obedovať?“ „Počkám ťa tu. Zatiaľ dám do poriadku tvoju skriňu.“
A naozaj, keď sa Filip vrátil do svojej izby, videl, že dvere na skrini sa dajú riadne zavrieť a že poličky sú pekne zarovnané. Skriňa bola ako nová. „Vyznáš sa v tom,“ povedal. „Je to moje zamestnanie,“ pošepkal mu muž.
Potom povedal: „Mohol by si ma naučiť, ako sa hrá táto hra.“ Zahrali si nezabudnuteľnú partičku hry „Človeče, nehnevaj sa“. Potom si vyšli na dlhú prechádzku. Večer oči chlapca žiarili od únavy a šťastia. Mama ho bezradne pozorovala. Nemohla pochopiť, prečo jej syn stále obracia zrak k prázdnemu miestu pri stole. Raz ho dokonca pristihla, ako sa usmieva.
Filip išiel spať skôr než obyčajne. Vliezol do postele, muž ho pozorne poprikrýval a sadol si na posteľ vedľa neho. „Pomodlime sa spoločne prv, než príde mamina?“ „Pravdaže,“ povedal muž a usmial sa. Keď sa pomodlili, muž stisol chlapcovi ruku.
„Už musíš ísť, však?“ zašepkal chlapec. „Veru áno!“
„Jeden deň utečie ako voda,“ poznamenal chlapec so smútkom v hlase. „Si šikovný chlapec a všetci ťa majú radi. Musíš ľúbiť svoju mamu, aj ocka. Nech je kdekoľvek, navždy zostane tvojím ockom.“
„Keď budem veľký a budem mať deti, budem ich vždy ľúbiť a zostanem s nimi navždy,“ sľúbil Filip. „Áno. Tak to má byť. A ja budem vždy s tebou a budem ti pomáhať.“
„Ani si mi nepovedal, ako sa voláš.“
„Jozef.“ Muž ho pohladil. Jeho veľká ruka robotníka bola nekonečne láskavá.
„Ty si bol ten najkrajší vianočný darček,“ zašepkal Filip prv než zavrel oči a zaspal.