Zástupca Ríma, prokurátor Pilát, vyniesol nad Ježišom trest smrti. Za rúhanie si Kristus podľa židovskej obyčaje zaslúžil smrť ukrižovaním. Tento neľudský spôsob popravy prenikol na územie Palestíny od roku 63 pred Kristom, keď Pompejus Veľký dobyl Jeruzalem.
Odsúdení si sami museli odniesť priečne rameno kríža na vrch ukrižovania, na výstrahu a výsmech niesli pred nimi tabuľku s dôvodom popravy. Tá Ježišova hlásala jediné „previnenie“: Ježiš Nazaretský, kráľ židovský. Nevieme presne, aký tvar mal Ježišov kríž – a ani to nie je dôležité. To podstatné je, že od neho Ježiš neutiekol, nepoľavil a niesol ho až na Kalváriu. Jeho kríž, ktorý niesol za nás všetkých sa takto pre nás stál uistením, že každá ťažkosť, každý kríž nesený v spojení s Kristom má zmysel.
Známy taliansky spisovateľ Alessandro Prozato píše. „Na Kristovom kríži sa na nič nezabúda. Je tam výkrik operovaného, tragédia prepusteného z práce, vyhodeného z bytu, je tam hlad detí, zúfalosť matiek, pokorenie nezamestnaného, muky chorej na rakovinu, opustenosť starca, chrčanie umierajúceho, dráma zvedeného dievčaťa. Je tam zvíjanie sa pomätenca v samotke. Dlhé hodiny nespavosti. Smútok tuláka. Nárek rozdrveného nespravodlivosťou. Fyzické mučenie. Duševné úzkosti. Nič sa tu nestráca. Aj v tomto zmysle je pravda, že ‚Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo zahynulo‘. Prišiel hľadať svoju ‚neužitočnú‘ bolesť. A našiel ju. Zmocnil sa jej.“
Ježiš Kristus nám neprišiel predniesť učenú rozpravu o utrpení. Ani neodstránil ľudskú bolesť a nevysvetlil tajomstvo utrpenia. Urobil oveľa viac – prišiel sa s nami podeliť o našu ľudskú bolesť, mať na nej účasť, okúsiť ju a vziať na seba. A to je dosť. To je skutočne veľa...