Bol horúci letný deň, keď akýsi statkár požiadal nádenníka, aby mu pokopal záhradu. Ten sa neochotne pustil do roboty a začal hromžiť na Adama, pretože ten bol podľa neho zodpovedný za všetko vykorisťovanie. Na všetko nadával a všetko preklínal. Dostalo sa to do uší až statkárovi.
Pristúpil k nemu a povedal mu: „Prečo hromžíš na Adama? Stavím sa, že na jeho mieste by si dopadol rovnako.“
„To určite nie,“ bránil sa nádenník, „ja by som pokušeniu odolal.“
„Uvidíme,“ povedal statkár a pozval ho na obed.
V dohodnutý čas sa kopáč dostavil do pánovho domu. Statkár ho zaviedol do jedálne. Čakal ho tu prestretý stôl, plný všelijakých dobrôt.
„Môžeš zjesť, čo chceš,“ povedal pán nádenníkovi, „ale pokrievky na polievkovej mise uprostred stola sa nesmieš dotknúť, kým sa nevrátim.“
Kopáč nečakal ani minútu, sadol za stôl a s chuťou sa pustil do lákavých pochúťok. Nakoniec upútala jeho pohľad misa s polievkou. Zo zvedavosti sa skoro zbláznil. Nevydržal. Opatrne nadvihol pokrievku a v tom z misy vyskočila myš. Chcel ju chytiť, ale myška sa mu vyšmykla. Začala sa naháňačka.
Poprevracal stoličky, vrážal do stolov... A na ten hurhaj sa objavil pán.
„Vidíš,“ povedal mu a s úsmevom mu pohrozil, „na tvojom mieste by som viackrát Adamovi jeho omyl nevyčítal.“
„Ale ja nie! Ja som iný. Ja by som také niečo nikdy nespravil!“ Je toľko možností ukázať prstom na iných. Kto však ukáže jedným prstom na iného, tromi prstami ukazuje na seba.