Jeden otec zanechal svojim dvom synom ako dedičstvo pšeničné pole. Bratia sa bratsky rozdelili. Jeden, bohatý, žil sám a druhý, chudobný, mal hŕbu detí.
Raz, bolo to počas žatvy, sa bohatý brat v noci prehadzoval v posteli a povedal si: „Som bohatý, ale na čo sú mi všetky tie snopy? Brat je chudobný a pre svoju rodinu potrebuje veľa obilia.“
Vstal, zašiel na svoj podiel a preniesol veľkú kopu snopov na podiel svojho brata.
V tú istú noc jeho brat rozmýšľal takto: „Môj brat nemá ženu ani deti. Jedinú radosť mu robí jeho bohatstvo. Tak mu ho rozmnožím.“
Vstal, zašiel na svoj podiel a preniesol veľkú kopu snopov na podiel svojho brata.
Keď obidvaja prišli ráno na svoje pole, čudovali sa, že im snopov neubudlo.
Nasledujúce noci robili to isté. Každý prenášal svoje snopy na pole toho druhého. A každé ráno sa presviedčali, že im obilia neubúda.
Až raz v noci sa bratia s plným náručím snopov stretli na medzi, ktorá oddeľovala ich polia. Keď si uvedomili, čo sa stalo, rozosmiali sa a objali sa.
A v tom bolo počuť z neba hlas: „Toto je miesto, kde sa prejavila taká bratská láska, že si zaslúži, aby sa na ňom postavil môj chrám: chrám bratskej lásky.“
A kráľ Šalamún si na stavbu chrámu vyvolil práve toto miesto.
Našiel by kráľ Šalamún miesto na stavbu chrámu aj dnes?