Iste nemožno nikomu zazlievať, ak má radšej atmosféru fašiangových dní či veľkonočných veselíc než ťažiacu náladu pôstu či Veľkého týždňa. Je možné, že príprava na Veľkú noc „pokrivkáva“ aj v tom, že „svet supermanov“ ťažko znáša „bezmocného Boha“? Alebo je to tým, že sme už celkom stratili vzťah k tajomstvu Veľkej noci a udalostiam, ktoré jej predchádzali? Kto vlastne dnes ešte rozpráva o tom, že byť kresťanom je veľké šťastie?
Vo všeobecnosti to zrejme súvisí s atmosférou našich čias. Odmietame to, čo je tradičné, pretože sa nám to zdá nemoderné. Načo sa trápiť pochmúrnymi a ťažkými otázkami, keď súčasný svet „užívania si“ je pre naše zmysly lákavejší, farebnejší a pestrejší než hlboká sebareflexia a život podľa dôsledkov, ktoré z nej vyplývajú? Je to však celkom čestné?
Udalosti obdobia prípravy na Veľkú noc nám chcú nenúteným spôsobom ponúknuť Božie pozvanie. Povzbuďme sa myšlienkami jednoduchého kňaza – svätého farára z Arsu. Hovorí o dôvodoch, prečo nemáme utekať pred udalosťami Veľkého týždňa: „Kríž je najučenejšia kniha na svete, ktorá nás vedie k samému základu našej viery, a tá nám hovorí: Keď stojíš pred niečím temným, keď ťa trápi vlastné ja, keď stonáš pod ťarchou vnútornej prázdnoty, keď stojíš pred zdanlivo neriešiteľnými ťažkosťami, keď ťa trápi rozchod, sklamanie, nevera alebo neprávosť, keď ta tlačí niečo zlé alebo ťažká vina, vždy stojíš pred niečím čo už dávno vzal na seba – niesol a premenil- Ježiš svojím krížom. Nech ťa čokoľvek tlačí k zemi, vždy ťa obklopuje večná láska... Preto pri pohľade na kríž nemusíš nič tajiť, nič skrývať, nič skrášľovať a za nič vo svojom živote sa nemusíš hanbiť. Musíš mať len jedno: bezpodmienečnú dôveru, pomocou ktorej vložíš svoje malé, úbohé, zraniteľné „ja“, do veľkého „ty“ Ježiša Krista, ktorý bol za teba ukrižovaný. V okamihu, keď prestaneš hovoriť „ja“ a povieš mu „ty“, prestane ťa tvoj kríž tlačiť.