V jednej farnosti sa objavilo smútočné oznámenie:
“S hlbokým žiaľom vám oznamujeme, že farnosť svätej Cecílie umrela. Pohreb nebohej bude v nedeľu o 11. hodine.”
V nedeľu bol kostol svätej Cecílie nabitý ako nikdy predtým. Nestačili ani miesta na státie.
Kňaz povedal len pár slov: “Nemyslím si, že by naša farnosť mohla znova vstať zmŕtvych, ale keď sme tu skoro všetci, chcel by som urobiť posledný pokus. Choďte jeden za druhým, pozrite sa na mŕtvu a vychádzajte dverami sakristie. Potom každý, kto bude chcieť, sa môže vrátiť hlavným vchodom na svätú omšu.”
Kňaz otvoril rakvu. Všetci boli zvedaví, kto v nej leží, kto to vlastne umrel. Začali postupovať v rade smerom ku truhle. Každý k nej pristúpil, pozrel sa do nej a odišiel z kostola. Vychádzal v tichosti, trochu zahanbený. Lebo všetci, ktorí chceli vidieť mŕtvolu farnosti svätej Cecílie a nazreli do truhly, zazreli v zrkadle na jej dne svoju vlastnú tvár.
“Dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.” (1 Pt 2,5)