Raz sa stretli všetci bohovia. Rozhodli sa stvoriť muža a ženu. Zamýšľali ich urobiť na svoj obraz. Jeden z nich povedal:
„Počkajte, ak ich urobíme na náš obraz, bude sa ich telo podobať na naše. Takisto budú vybavení rovnakou silou a inteligenciou ako my. Musíme vymyslieť, ako sa budú od nás odlišovať. Inak by sme vytvorili nových bohov. Musíme im niečo vziať. Ale čo?“
Po dlhom premýšľaní jeden z nich povedal: „Už viem! Vezmeme im šťastie. No bude ťažké vymyslieť, kam šťastie ukryjeme, aby ho nikdy nenašli...“
Prvý navrhol: „Ukryjeme ho na vrchol najvyššej hory sveta.“
Druhý okamžite odvetil: „Nie, nezabúdaj, že sme im dali silu. Jedného dňa vystúpia na horu a šťastie nájdu. Potom budú všetci vedieť, kde ho hľadať.“
Nato prišiel s nápadom ďalší: „Tak ho ukryjeme na dno mora.“
Ďalší na to povedal: „Nie, nezabúdaj, že sme im dali inteligenciu. Raz zhotovia rebrík, zostúpia po ňom do mora a šťastie nájdu.“
Do rozhovoru vstúpil ďalší: „Ukryme ho na vzdialenú planétu.“
Povedali mu: Nezabúdaj, že sme im dali inteligenciu. Raz postavia loď, budú cestovať na iné planéty a nájdu ho. Stanú sa šťastnými a budú ako my.“
Nakoniec sa ozval Boh, ktorý doposiaľ pozorne počúval ostatných. Keď v duchu prebral všetky navrhnuté možnosti, prehovoril do ticha: „Viem, kam ukryť šťastie, aby ho nikdy nenašli.“
Všetci sa jedným hlasom prekvapene spýtali: „Kam?“
„Ukryjeme ho do ich vnútra. Budú natoľko zaneprázdnení hľadaním šťastia okolo seba, že ho nikdy nenájdu.“
Všetci s návrhom súhlasili a od tej doby to tak funguje. Človek celý život hľadá šťastie, no netuší, že ho nosí v sebe.