Neraz máme možnosť počuť, ako veľkonočné sviatky, sviatky Kristovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, nazývajú sviatkami jari. No počas tohtoročnej Veľkej noci nám to pripomínalo skôr Vianoce. Stále sme sa prebúdzali do bieleho rána.
„Keď Boh prichádza na svet cez betlehemské jasle, nič iné neprináša na tento svet iba seba; a keď na kríži odchádza z toho sveta, nič neberie človeku, ale naopak: dáva mu svoje telo a krv. O nič Boh nechcel a nechce ukrátiť človeka, len o jeho ukrátenosť. Chce, aby človek zvolil Život pred odevom, obsah pred formou, jadro namiesto obalu. Nechce, aby sme losovali s večnosťou...“ Takto rozjíma istý košický kňaz nad chvíľou, kedy Ježišovi vyzliekajú šaty na vrchole Kalvárie. A práve ten sneh všade dookola mi dopomohol k zamysleniu.
Keď prežívame sviatky Narodenia Božieho Syna, všetko je naladené tak radostne, pekne. Prajeme si „šťastné a veselé“. A vnímame ten úžas, keď večný, mocný Boh k nám prichádza ako dieťa. Bezbranné dieťa uložené v jasliach. A v tom je aj určité riziko. Že sa budeme k Bohu správať ako k malému dieťaťu. Dovolíme mu vidieť len to a vstúpiť len tam, kde to uznáme za vhodné.
Ale práve udalosti Ježišovej bezhraničnej lásky k nám od večeradla Zeleného štvrtka – úžasný spôsob jeho večnej prítomnosti s nami v Eucharistii, umytie všetkej špiny, ktorú sme nabrali na seba na cestách nášho života, jeho agónia v Getsemanoch, ďalej cez všetko utrpenie, bolesť až po potupnú smrť na kríži Kalvárie, kde ho nesmiernym spôsobom prebolel každý náš pád, každý hriech akokoľvek malý, či veľký, lebo každý jeden hriech je bolesťou Boha, cez to nesmierne hlasné ticho Bielej soboty, kedy kľačíme pred nehybnou sochou spiaceho Krista, až po radosť veľkonočného nedeľného rána, kedy nás náš Vykupiteľ pozýva k životu. A tu už vnímame, že nestačí sa len pozerať do jasieľ a s úsmevom a radosťou vrátiť sa do svojho života. Tu sme pozvaní, doslova vtiahnutí do vážneho rozhodnutia – prijať Život! Prestať žiť si svoj život a začať žiť Život! Žiť Krista! (por. Gal 2,20) Hoci aj na kríži je Kristus zdanlivo bezbranný (ako v jasliach), ale práve keď ho prijmeme aj v utrpení, v kríži, môže ukázať svoju moc v našich životoch. Oživiť to, čo bolo mŕtve. A tak neprežíva(j)me sviatky jari, veď príroda pre sneh ešte neožila, ale sviatky Života, lebo Vzkriesený Kristus prišiel, aby sme mali Život! A my sme ho prijali a sme jeho svedkami! Alleluja!
Nech náš život je pravým Životom!
kaplán Peter