Prvýkrát o túžbe ustanoviť Sviatok milosrdenstva hovoril Pán Ježiš sestre Faustíne v Plocku v roku 1931, v súvislosti so vznikom obrazu milosrdenstva. V nasledujúcich rokoch vyjadril Ježiš svoju žiadosť až v 14 zjaveniach. Určil jeho miesto v liturgickom kalendári, príčiny a cieľ jeho ustanovenia, spôsob prípravy a slávenia.
Idea Božieho milosrdenstva dominuje v celom liturgickom roku. Voľba prvej nedele po veľkej noci, ktorou sa končí oktáva zmŕtvychvstania Pána, poukazuje na úzky vzťah medzi veľkonočným tajomstvom nášho vykúpenia a Sviatkom milosrdenstva. Kristovo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie sú najväčším prejavom Božieho milosrdenstva voči ľuďom.
Kristovo vykupiteľské dielo sa aktualizuje vo sviatostiach, o ktorých nám rozpráva liturgia tejto nedele. Krst, sviatosť pokánia, Eucharistia sú nevyčerpateľnými prameňmi Božieho milosrdenstva, ku ktorým Cirkev vedie všetky pokolenia po celej zemi.
Ježiš uviedol aj dôvod, pre ktorý žiada ustanovenie sviatku: Duše hynú napriek môjmu trpkému umučeniu. Dávam im poslednú nádej na záchranu – sviatok môjho milosrdenstva. Ak nebudú zvelebovať moje milosrdenstvo, zahynú naveky (Den. 965).
Sviatok milosrdenstva má byť nielen dňom uctievania Boha v tomto tajomstve, ale má byť aj dňom milosti pre všetkých ľudí a zvlášť záchranou pre hriešnikov. Túžim, aby Sviatok milosrdenstva bol úkrytom a útočišťom pre všetky duše, zvlášť pre úbohých hriešnikov (Den. 699). Kto v tento deň pristúpi k prameňu života, – prisľúbil Pán Ježiš – dosiahne úplné odpustenie hriechov a trestov (Den. 300).
S hodným prijatím svätého prijímania v tento deň je spojená mimoriadna milosť: úplné odpustenie hriechov a trestov. Kristus však neobmedzil svoju štedrosť len na túto jedinú, hoci takú výnimočnú milosť. Povedal, že vylieva celé more milostí na duše, ktoré sa približujú k prameňu milosrdenstva, lebo v tento deň sú otvorené všetky Božie pramene, cez ktoré plynú milosti. Nech sa nebojí priblížiť ku mne žiadna duša, hoci by jej hriechy boli ako šarlát (Den. 699).