Bol raz jeden vznešený, veľmi starý majiteľ veľkého, dobre udržiavaného statku, na ktorom pestoval zeleninu, ovocie a obilniny. Úroda bola veľmi dobrá. Dobrý starec cítil, že nadišla chvíľa, keď sa aj jeho telo vráti do zeme a jeho duch sa poberie k Stvoriteľovi. Mal dvoch synov, ktorých nadovšetko miloval. Boli to dobrí a rozumní mládenci, no otec vedel, že jeho miesto môže zaujať len jeden. Ktorý z nich dvoch to však má byť?
Raz večer zavolal oboch synov a predložil im návrh: „Svoj majetok zanechám tomu, ktorý mi prinesie to, čo je na svete najvzácnejšie.“
Na druhý deň prišli mládenci za otcom s tým, čo malo v ich očiach najväčšiu cenu.
Zostarnutý otec sa najprv opýtal svojho staršieho syna: „Tak, syn môj, čo si mi priniesol? Čo je podľa teba na tomto svete najvzácnejšie?“
Mladík otvoril ruku a ukázal lesklú zlatú mincu.
„Toto je to, čo má na svete najväčšiu hodnotu. Zlato je čarovný kov, otvára všetky dvere. S hŕbou peňazí si človek môže splniť všetky svoje túžby a kúpiť si, čo len chce!“
„Áno, iste,“ prikývol otec. „Zlato je naozaj vzácne a má veľkú hodnotu. Dobre si vybral, syn môj.“
Potom sa otočil k svojmu mladšiemu synovi, aby sa dozvedel, čo si vybral on. Mládenec otvoril ruku a ukázal otcovi drobné pšeničné zrnko, ktoré v dlani takmer nebolo vidieť.
„Toto je podľa mňa to najvzácnejšie na svete,“ pustil sa do vysvetľovania chlapec. „V tomto drobnom zrniečku je ukrytá neuveriteľná sila. Ak ho zahrabem do zeme, nechám, aby ho zvlažoval dážď a zohrievalo slnko, vyrastie z neho mocná rastlinka s množstvom ďalších zŕn, z ktorých sa môže stať iná nesmierne vzácna vec – chlieb. Môj brat povedal, že za peniaze sa dá kúpiť všetko. Ale ak by na zemi neboli rastliny a ich plody a ak by sme neobrábali zem, na čo by nám bolo všetko zlato sveta? Všetci by sme zomreli. Preto som ti priniesol toto drobné zrnko. To je to, čo je podľa mňa najvzácnejšie.“
Otec s úsmevom prikývol a povedal: „Dobre si si vybral, syn môj. Keď navždy zavriem oči, moja zem bude patriť tebe. Tvoj brat si vždy bude môcť nájsť prácu v banke,“
V hrobke jedného z dávnych faraónov našli za hrsť obilia, ktoré malo viac než päťtisíc rokov. Ktosi toto obilie zasial do zeme a zalial vodou. Na veľký úžas obilie po päťtisíc rokoch vzklíčilo. Zrno je vždy zázrakom. Ježiš hovorí, že aj Božie kráľovstvo je „najmenšie zo všetkých zŕn“.