Tobiáško mal počas dňa, ako sa to deťom stáva, omnoho viac práce než prezident republiky.
Ráno o siedmej prišla do jeho izby mama a zabzučala ako neodbytná mucha: „Tobiáš, ty leňoch, už aj von z postele, vstávaj!“ Chlapča sa tvárilo, že znovu zaspalo, a tak sa mama naňho vrhla a šteklila ho po celom tele. Hneď potom prišli na rad vážne veci: „Nezabudni na uši, máš ich dve! A zuby! Nevidíš, že máš dve rôzne ponožky? Nie a nie! Do školy nepôjdeš v teniskách! Nezaujíma ma, že sú pohodlné! Môžeš sa v nich pošmyknúť... Hovorila som ti, že sa v nich pošmykneš.“
V kuchyni bzučanie pokračovalo: „Jedz pomaly! Nie rožok! Chlieb s džemom! Nesŕkaj to mlieko ako prasiatko! Nezašpiň sa! Ty si sa zašpinil.“ Medzitým naňho začala robiť grimasy jeho mladšia sestrička. Nemohol s tým nič urobiť, lebo mama bola vždy na strane maličkej. Keď si konečne sadol v autobuse, vydýchol si od úľavy.
Pokoj však trval len krátko. Učiteľky bzučali rovnako ako mama: „Dávajte pozor! Dnes sa naučíme časovať sloveso vyhrievať sa v minulom čase. Tobiáš, skús to ty!“ Potom bola angličtina: „Toby, can you speak more slowly, please?“ A matematika: „Ak mám päť hrušiek, dve jablká, štyri kivi, ale jednu hrušku a dve kivi stratím, čo mi zostane?“
Takto to pokračovalo, až kým sa vyučovanie neskončilo.
Doma sa všetko začalo odznova: „Tobiáš, daj sestre pokoj!“
„Ale ona mi zašpinila zošit!“
„Tobiáš, umy si ruky! Tobiáš, nevykladaj si lakte na stôl! Tobiáš, zjedz aj tú zeleninu!“
Keď sa Tobiáš obliekol do pyžama, umyl si nôžky a zúbky, konečne mohol ísť do postele.
Ukladanie do postele mal najradšej z celého dňa. Ocko ho objal, sestrička sa tvárila, že ho bozkáva, a pritom ho pohrýzla do ucha, mama si ho mocne privinula k sebe. Maminu vôňu mal Tobiáško najradšej na svete.
„Ty môj špuntík. Veľmi ťa ľúbim, Tobiáško.“
„Aj ja teba, mamička.“
„Nezabudni sa pred spaním pomodliť!“
„Dobre, mami.“
Prikrývka voňala ako kvety a mama. Tobiáško sa do nej zababušil a zavrel očká. Vtedy si spomenul na modlitbu.
Pomodlil sa týmito slovami: „Pane, už som naozaj unavený a neviem si spomenúť na nijakú modlitbu. Urobíme to takto – budem hovoriť veľmi pomaly celú abecedu a ty, ktorý poznáš každú modlitbu, si poskladáš z písmeniek modlitby, ktoré sa ti najviac páčia.“
V ten večer Boh povedal svojim anjelom: „Zo všetkých modlitieb, ktoré som dnes počul, je táto nepochybne najkrajšia, lebo sa zrodila v čistom a úprimnom srdci.“