v roku 1971 sa zmenil môj život. Vracal som sa z práce autom. Vonku hrozne pršalo. Prudký vietor narážal do auta a bičoval sklá. Odrazu sa mi volant vymkol z rúk a vozidlo sa stočilo prudko doprava. Dostal som defekt. Vymeniť pneumatiku bolo nad moje sily. Nedúfal som, že niektorý okoloidúci vodič zastaví. Ani ja by som v takom lejaku a vetre nezastavil. Spomenul som si, že neďaleko na bočnej ceste stojí dom. Naštartoval som a pomaly sa k nemu dovliekol. Keď som zatrúbil, dvere otvorilo malé dievčatko. Zakričal som, že mám defekt a potrebujem niekoho, kto by mi vymenil koleso, pretože sám to na barlách nedokážem.
O chvíľu dievčatko vyšlo so starým mužom. Kým som sedel v suchu a pohodlí auta, tí dvaja vonku pracovali. Počul som, ako dievčatko hovorí: „Starý otec, tu je zdvihák!“ Auto sa na zdviháku pomaly nakláňalo. Keď skončili, ponúkal som im peniaze. Starec odmietol so slovami: „Vnučka mi povedala, že ste mrzák a chodíte o barlách. Rád som vám pomohol. Viem, že aj vy by ste urobili to isté pre mňa. Nie ste mi nič dlžný.“ Keď si nijako nechcel zobrať ponúkanú bankovku, dievča pristúpilo bližšie k oknu a povedalo mi: „Starý otec nevidí.“
V nasledujúcej chvíli ma ochromila hanba a hrôza z prežitej udalosti. Cítil som sa nepríjemne. Slepý starec a dieťa! Pomohli mi, kým ja som si sedel v teple, pretože som postihnutý. Odišli, a ja som zostal sedieť v aute ešte dlho. Uvedomil som si, ako prepadám pocitu sebaľútosti, že som sebecký, ľahostajný a nevšímavý k iným. Spytoval som si svedomie a pokorne som prosil Boha, aby mi dal silu pochopiť iných a uveriť, že každodennou modlitbou prekonám svoje negatívne vlastnosti. Prosil som aj o požehnanie pre toho starého slepého muža a jeho vnučku. Teraz sa denne usilujem zdolať nielen schody v mojom dome, ale pomôcť trochu aj iným. Ktovie, možno raz vymením pneumatiku na aute slepému – akým som bol ja sám.