Keď Židia slávia Veľkú noc, musí sa najmladší člen rodiny spýtať: „Čo to robíte?“ Otec má odpovedať: „Dnes nás Boh vyviedol z Egypta.“
Keby sa nás niekto počas veľkonočnej noci opýtal: „Čo to robíte?“, odpovedali by sme tiež: „Dnes nás Boh vyviedol z moci viny a smrti.“ Bola by to však skutočne tá svätá spomienka, ktorú nosíme vo svojom vnútri, a z ktorej žije každý kresťan?
Nesmieme sa nechať oklamať nejakou „naučenou“ veľkonočnou radosťou. Veľká noc navodzuje najskôr smútok. Po sabate prišla Mária Magdaléna a druhá Mária k hrobu. Ježišovo telo tam však nenašli – s istotou zisťujú, že hrob je prázdny. Stratili poslednú útechu. Nie je tu už vôbec nič. Veľká noc – bezútešné a neuveriteľné slovo.
Vyľakané ženy sa však vo svojej hrôze zrazu dozvedajú vysvetlenie od Božieho posla: „Hľadáte Ježiša, nie je tu, vstal z mŕtvych, ako povedal.“
To je Božie vysvetlenie, hoci ťažko uveriteľné, predsa možné. Ženy utekajú plné strachu a veľkej radosti. To je Veľká noc – to, čo sa spočiatku stalo bezútešným a neuveriteľným slovom, je teraz slovom víťazným. Aj Ježišovi priatelia videli jeho triumf – stretli sa s ním – videli ho inak než inokedy. A keď o tom rozprávajú, potom len jachtajú, ale zakaždým opakujú: „Videli sme Pána.“ To je Veľká noc – bezútešné slovo vo svojom smútku, neuveriteľné vo svojom tvrdení, ale víťazné a potvrdené stretnutím so Zmŕtvychvstalým.
Tak ako vtedy Ježišových priateľov, tak posiela aj nás toto slovo späť – tam, odkiaľ sme prišli, do Galileje, do každodennej práce so sľubom: Uvidíte ho, ak sa naňho spoliehate, ak žijete tak, ako žil on. Kde ľudia žijú a milujú tak ako on, tam je láska mocnejšia ako nenávisť a život silnejší ako všetko ostatné. To je Veľká noc. Čo tu robíte? Keď sa nás dnes niekto opýta, odpovieme mu: „Oslavujeme Veľkú noc s vierou, spomíname na Ježiša, ktorý išiel pred nami, na toho, ktorého láska našla cestu cez všetku ľudskú vinu, a ktorého život sa ukázal byť silnejší ako utrpenie a smrť.