Pane, pri pohľade na tvoj kríž a utrpenie musíme trpko konštatovať, že po stáročia pôsobia tie isté mechanizmy, rovnaká surovosť, ktorou ľudia presadzujú svoje názory, potláčajú názory iných a ničia ich. Aj dnes sú vo vyše päťdesiatich štátoch sveta ľudia trýznení, zajatí, vypočúvaní a mučení. Už stáročia ten istý spôsob ničenia, rovnaká surovosť a trápenie ľudí. Nevedel si, Pane, akí sme my ľudia? Prečo si si len s nami začínal? Zakúsil si na vlastnom tele, akí sme krutí. No zmenilo sa niečo udalosťami na Golgote? Mohol si tento diabolský kruh – kat a obeť, obeť a kat – prelomiť? Nemá tomu hroznému násiliu byť nikdy koniec? Kto pomstí krv na stenách ciel nevinne väznených? Majú sa opäť zadúšať výkriky za betónovými stenami a oceľovými dverami? Ako dlho ešte má až násilná smrť urobiť koniec útrapám mnohých ľudí? Videl si, Pane, ako bol do jednej zo stien cely samotky vrytý veľký kríž a pod ním množstvo čiar, ktoré vyjadrovali desiatky, ba stovky preplakaných dní a nocí? O tom by si mohol rozprávať azda len ty. Ty a ten mučený, ktorý v opustenosti, ale aj v nádeji vyryl do steny symbol tvojho kríža.
Pane, máme vôbec právo klásť ti takéto otázky? Vieme, že ty si vždy ten, kto zostáva na strane obetí – zajatý, vypočúvaný a mučený... Neodpovedáš, mlčíš, ale robíš viac, ako keby si viedol dialóg s nespokojencami. Si našou nádejou, lebo si znášal našu krutosť. Áno, i Barabášovi, zločincovi, dali pred tebou prednosť (porov. Mt 27, 11-26).
Je vôbec možné prekonať našu neľudskosť? Krížová cesta sa stáva scénou všetkých ľudských ciest utrpenia a smrti. O zastaveniach na tejto ceste, o sebe samých, o udalostiach Veľkého piatka uvažovali mnohí ľudia.
Pane, išiel si krížovou cestou za všetkých, všetkých si vykúpil svojou smrťou na kríži, aj divákov, spoluvinníkov, katov i nás si vykúpil z našich vín – z nášho utrpenia. Hľadíme na teba, Ježišu Kriste, na kríži – odhaľuješ naše viny a zároveň ukazuješ svoju lásku: nádej pre nás všetkých. Vďaka, Pane!