Každý vie, ktoré je prvé písmeno abecedy a myslím si, že rovnako každý vie, aké sú dôležité základy domu. V jednom podobenstve aj Pán Ježiš hovorí o tom, že je rozdiel stavať dom na piesku a na skale. Ešte viac to vyskočí, keď príde povodeň. Rovnako vieme, že na aute, ktoré nemá pohonnú látku v nádrži, nemožno ísť. Nuž a čo je základom náboženstva ? Ktoré je prvé jej písmeno – či veta ?
Viera
Bez viery sa nedá pohnúť ani v praktickom živote. Skúste si len všimnúť ako denne na túto skutočnosť narážame. Len si predstavte, žeby sme mali overovať všetky definície vedy, lebo by sme neverili vedcom. Kde by sme sa dostali!!!
Preto je namieste otázka: Čo znamená veriť ? Veriť znamená dávať niekomu za pravdu, že to, čo hovorí niekto, neviem sa o tom presvedčiť, ale prijímam to za pravdu.
Kto hovorí, že neverí, pokiaľ nevidí, tvrdí hlúposť. Ak už niečo vidíme, nepotrebujeme vieru. Už máme dôkaz. Už sme presvedčení. Je mnoho veci, o ktorých sa nemôžeme presvedčiť:
Vieru rozdeľujeme na dve základné polohy: prirodzenú vieru a nadprirodzenú.
Prirodzená sa nazýva aj ľudská, lebo ide o vzťah človeka k človeku. Človek verí človeku . Nadprirodzená viera sa volá aj božská, lebo človek verí Bohu. Veriť možno absolútne alebo podmienečne. Absolútne, znamená bez výhrad, bez podmienok. Raz sa vraj Einsteina akýsi vtipálek (študent) pýtal, čo by robil, keby jedného dňa veda dokázala, že Boh nejestvuje. Vedec sa zamyslel, usmial sa na študenta povedal tento výrok: Počkal by som dovtedy, pokiaľ by veda neprišla na svoj omyl. Je to veľmi výstižne povedané!!! To, čo máme Bohu veriť je napísané v Biblii, čiže v Božom zjavení. Veriť absolútne, bez výhrad, možno len Bohu. A práve v tejto oblasti je toľko balastov, stroskotancov. Možno takýchto dobrodruhov máme aj medzi nami.
Horšie je to s vierou prirodzenou, ľudskou. Človek človeku môže veriť len za určitých podmienok a to, ak neklame aspoň v zásadných veciach a nemýli sa, alebo ak sa mýli, má odvahu si svoj omyl priznať. Platí, že aj ľuďom veríme a to čestným. To sú tí, ktorí patria do kategórie spomínaných ľudí.
Zaujímavé je, že mnohí často veria nečestným ľuďom, čo ich za nos vodia a Bohu neveria a z čestných ľudí si uťahujú, robia žarty.
Aby viera bola rozumná, má mať tieto vlastnosti: Všeobecná (katolícka),pevná, stála, živá.
Všeobecná viera je vtedy, ak všetky pravdy viera prijímame a nemáme voči niektorým výhrady.
Pevná je viera vtedy, keď veríme pevne bez pochybovania o pravosti voči tomu, čo nám Boh zjavil.
Živá – keď podľa nej aj žijeme.
Stála, keď sme ochotní sa radšej niečoho zrieknuť ( aj života), než by sme sa zriekli viery.
Boh našu vieru skúša. Spomína sa zo života sv. Ľudovíta, že jedného dňa mu ktosi prišiel povedať, že v kaplnke sa stal zázrak. Bola vyložená Sviatosť Oltárna a v nej bolo vidieť malého Ježiša .Volali ho, aby sa išiel na senzáciu pozrieť. Jeho odpoveď bola stručná: Nech tam idú tí, ktorí neveria. A nešiel !
Človek bez viery je ako loď bez kormidla
Viera býva často deformovaná. Deformácia sa prejavuje všelijakými spôsobmi. Jednou formou je povera. Povera je jav, ktorému človek prisudzuje väčší význam než má. Čiernej mačke nedal Boh schopnosť ovládať život človeka, ani hviezdam, ani trinástke, ani ďatelinovému listu a už vonkoncom nie horoskopom. Dnes povery prekvitajú. Nuž nie nadarmo ľudová múdrosť hovorí: Kde upadá viera, nastupuje povera, lebo bez viery sa žiť nedá! Povedzte, čo je rozumnejšie veriť: Boh (inteligecia) stvoril svet, alebo vznikol sám od seba (ako v rozprávke: Habraka, dabraka ...)
Viera sa môže oslabiť pochybovaním. Tým nemožno tvrdiť, že nijaké pochybnosti nemôžu v nás vznikať. V takom prípade je potrebné vyhľadať človeka znalého problému, ktorý by nám pomohol riešiť situáciu.
Zapretie viery – keď hovoríme alebo jednáme tak, že vzbudzujeme dojem, že nie sme kresťania katolíci.
Ľahostajnosť – keď považujeme všetky náboženstva za správne a neusilujeme sa vo viere upevňovať.
Najťažší priestupok voči viere je odpadnutie od viery (zrieknutie sa, vystúpenie z Cirkvi). Najčastejšie človek stráca vieru nie z rozumových dôvodov, ale z mravných.
Niekedy človek nezavrhne celú vieru, nechce prijať niektoré požiadavky viery, alebo pravdy. Takýto človek sa nazýva bludár. Blúdi vo viere. Týka sa to „zásluhou“ zlej literatúry. Niektorí ľudia dokážu tak rafinovane poprekrúcať pravdu, že neznalý problému sa dá ľahko pomýliť. Je napríklad známy príbeh o Ampérovi ( vo fyzike ste sa určite o ňom učili) ako zviedol zápas o svoju vieru. Už ako 18 ročný mal také vedomosti z matematiky a mechaniky, že sa zaradil medzi najväčších učencov vo Francúzsku. Bol dobre vychovaný a dostal doma základy viery. Avšak čítaním rozličných kníh vieru stratil. Na začiatku sa mu zdal život voľnejší, nemusel mať ohľad na požiadavky viery. Ale po čase nastal veľký zápas života. Začalo ho stíhať jedno nešťastie za druhým. Najprv mu zomrel otec, po krátkom manželstve manželka. Ampér stratil oporu. Videl, že vede je ľahostajné utrpenie. Sťažoval sa svojej matke a ona mu napísala: Kľakni si pred Ukrižovaným a pros ho, aby ti vrátil kľud. Poslúchol a naučil sa znova spínať ruky k modlitbe, lebo modlitba posilňuje vieru.
Na otázku Ako vznikol svet alebo človek, možno odpovedať dvojako. Vznikol sám od seba alebo ho stvoril Boh. Jedno i druhé si vyžaduje vieru. Ak pripustíme, že svet stvoril Boh, máme tu rozumový dôvod. Zmyslami vnímame svet rozumne usporiadaný (zákonitosť v ňom). To predpokladá rozumného tvorcu (inteligenciu).
Otázky:
- Prečo sa bez viery nedá žiť?
- Čo znamená veriť?
- Na ktoré dve základné smery rozdeľujeme vieru ?
- Aká je to absolútna viera?
- Aká je to katolícka viera?
- Kedy je viera stála, pevná, živá ?
- Aká je to naivná viera ?
- Ktoré sú deformačné prvky viery?
- Kto je to bludár?