V Jánovom evanjeliu sa nachádza veľkonočný príbeh o Tomášovi (porov. Jn 20, 24-29). Rovnako ako ostatné veľkonočné evanjeliá aj tento veľkonočný príbeh treba vidieť na pozadí prežitej katastrofy Veľkého piatku.
Tomáš, jeden z Dvanástich, ušiel, nebol s ostatnými učeníkmi, keď prišiel zmŕtvychvstalý Ježiš. Keď Tomáš opäť našiel cestu späť k ostatným učeníkom, hneď mu všetci zvestujú radostnú správu: „Videli sme Pána“ (Jn 20, 25), žije. Tomáš však trvá na viditeľných a hmatateľných dôkazoch.
Aj medzi nami je mnoho „Tomášov“ – sú to všetci hľadajúci, všetci, ktorí potrebujú znamenia a skúsenosti pre úmernosť viery v ukrižovaného Ježiša, ktorý žije. Len keď uvidím na jeho tele rany, uverím. Tomášovi ide o to, aby sa presvedčil, že ukrižovaný skutočne vstal z mŕtvych. Katastrofa kríža sa nesmie jednoducho „odpratať“, lebo potom by Ježišovo posolstvo a jeho skutky nemali stály význam. Za svoje posolstvo a za svoju činnosť išiel Ježiš na smrť. A iba keď ukrižovaný žije, je tiež pravda, čo povedal, čo robil a na čo si nárokoval. Len vtedy majú jeho život a smrť večný význam. V tom spočíva zmysel a nádej pre konkrétny život a životný osud každého jednotlivého človeka.
Spolu s Tomášom hľadám zmysel svojho doterajšieho života, predovšetkým rán, ktoré mi nadeľuje, a smrti, ktorá nakoniec raz príde. Spolu s Tomášom hľadám zmysel utrpenia a rán mnohých ľudí, ktorí sú podľa meradiel tohto sveta bezvýznamní alebo zabudnutí. Čo je s početnými ľuďmi, ktorých život sklamal a ktorých nádeje boli pošliapané? Čo je s podceňovanými a obetovanými včera, dnes a zajtra? Alebo patrí azda nádej a budúcnosť vždy len šťastným, silným a víťazným? Aj preto, ako zisťujeme, ide Tomášovi o rany Vzkrieseného. Ak ukrižovaný žije, potom ani moje rany nie sú nezmyselné. Práve utrpenie trpiacich prispieva k záchrane tohto krutého sveta. Príbeh konkrétne prežitý a pretrpený každým jednotlivcom je nádejou na naplnený život v budúcnosti. To vyjadrujú rany Vzkrieseného. Aj preto chce Tomáš položiť svoju ruku do jeho boku.