Je „Durínska“, ale aj „Árpádovská“, „Bratislavská“ a „Uhorská“. Bola manželkou a matkou, ale aj františkánskou terciárkou a charitatívnou hrdinkou. Bola z kráľovského rodu, ale chudobným takmer porozdávala poklady wartburgského paláca. Matka ju formovala k veľkopanským manierom, ale ona vyšívala so svojimi slúžkami a zriadila nemocnicu pre najúbohejších. Nevedno s určitosťou kde sa narodila, ale zomrela iba 24-ročná. Bola matkou troch detí, ale po stáročia zostáva duchovnou matkou mnohých dobročinných aktivistov.
Svätá Alžbeta. Na území bývalého Uhorska je jej na Slovensku zasvätených najviac kostolov. Na mnohých obrazoch je zobrazená buď ako protagonistka povestného „zázraku ruží“, alebo ako opúšťa svoj hrad obklopená úbožiakmi všetkého druhu. V modernej ére je postava svätice viac ako prínosná: Táto žena z trinásteho storočia je pozoruhodnou staviteľkou mostov: Mosta dejín, prepájajúceho stredovek s našou súčasnosťou, mosta medziľudských vzťahov, mosta medzi spoločenskými vrstvami i národmi. A napokon duchovného mosta medzi nebom a zemou.
Takmer na každom oltárnom alžbetínskom obraze je za sväticou zámok, hrad, pevnosť či aspoň náznak jej hrubých múrov. Je to viac ako symbolické, lebo Alžbeta svojím životom opúšťa múry niekoľkonásobne: prekračuje hradbu spoločenských konvencií, prekonáva bariéry spoločenských tried, prejde múrom pohodlnosti, zvláda aj najťažší prechod – od slov k činom. Alžbeta je výzvou pre všetkých, ktorí spohodlneli a zabudli na to, že ich najposvätnejšou povinnosťou je byť pre ľudí, pre ich dobro a blaho. Alžbeta je slobodná od tlaku tých, ktorí sa boja zdieľať jej pririskantnú štedrosť, lebo jej vízia a jej okamžité uskutočňovanie je silnejšia ako čokoľvek iné. A to aj napriek nevďačnosti, ktorú vnímala ako pokánie za bohatstvo, v ktorom vyrastala: „Pane, nech sa stane tvoja vôľa, včera som bola princeznou v prepychovom kaštieli, dnes som len obyčajná žobráčka, ktorú nik nechce prichýliť.“ Pokladala to za „správnu a spravodlivú odplatu za všetko to zlato, ktorým sa vyzdobovala“. Túto svoju situáciu prijala a zúročila, a keď celé dedičstvo po manželovi investovala do postavenia nemocnice, ktorej najobetavejšou opatrovateľkou sa stala práve ona.
Žriedlom nezlomnej energie, pretavenej na lásku je Alžbetin most medzi nebom a zemou, jej viera v Boha, ako sa to uvádzalo aj v kanonizačnej bule: svätorečenie si zaslúžila pre charitatívnu aktivitu a „pre vieru“. Vyjadrovalo ju aj typické gesto pred bohoslužbami: odkladala svoje klenoty, vrátane koruny – ako by mohla nosiť pozlátenú korunu, keď Ježišovu hlavu drása koruna tŕňová? V tomto rozmere je Alžbeta príkladom harmónie radosti a askézy, modlitby a skutku, viery a zmyslu pre veci pozemské. Verí ako manželka, verí ako matka, verí ako exulantka, verí ako pani svojho domu, verí ako opatrovateľka chorých.