Čo je zdravá rodina? Zdravá rodina je rodina, ktorá je funkčná. Nie dokonalá. Dokonalá rodina nejestvuje. Rozdiel medzi dokonalým a funkčným pochopíme, keď sa pozrieme napríklad na auto. Auto môže byť poškrabané a zablatené, ale ak má dobrý, spoľahlivý motor, je funkčné. A čo je funkciou rodiny? Umožniť každému jej členovi stať sa zrelým človekom.
Zrelý a dospelý človek je jedinec, ktorý má jasný zmysel pre vlastnú identitu. Identita znamená, že viem kto som. Identita je to špecifické, čo do mňa ako do ľudskej bytosti vložil Boh a čo chce, aby som ďalej rozvíjal. Identitu nemožno budovať v samote. Na uvedomenie si vlastnej identity potrebujeme iných ľudí. Potrebujeme, obrazne povedané, zrkadlo, ktoré nám jasne a pravdivo ukáže, ako vyzeráme. Treba ale vedieť, že jestvuje veľa typov zrkadiel. Poznáme aj deformované zrkadlá, ktoré neodrážajú pravdivú realitu.
Prvé miesto, ktoré tento odraz poskytuje, je rodina. Rodina je miesto, kde sa človek cíti dostatočne bezpečne na to, aby mohol byť sám sebou a aby si tam mohol vybudovať svoju vlastnú identitu. To znamená, zdravá rodina bude pravdivo od samého začiatku nastavovať zrkadlo a ukazovať mi kto som, ako vyzerám... Ukazovať mi aký som bez toho, že by ma odsúdila, ak tam je čosi nedokonalé. To nie je ľahké, pretože žiaden človek nie je nestranný.
Napríklad rodičia si vysnívajú, že chcú mať dieťa, ktoré bude mať isté vlastnosti alebo povolanie. Potom to od neho aj očakávajú. Ak sa dieťa nerozvíja tak, ako by si želali, ich reakcia bude negatívna. Stanú sa zrkadlom, ktoré dieťaťu neodráža pravdu, ale ich deformované predstavy. Preto aj Katechizmus Katolíckej cirkvi (čl. 2222) zdôrazňuje povinnosť rodičov uznať, že ich dieťa, okrem toho, že je ich dieťaťom, je aj dieťaťom Božím a ho musia rešpektovať ako ľudskú osobu. To znamená, že nemusia rozumieť celkom tomu, čo Boh do neho vložil a čo s ním plánuje. Musia mu ale asistovať pri tom, aby to v sebe rozvinul a aby sa stal tým, čím Boh od neho chce. To si často vyžaduje, aby rodičia stáli v nemom úžase nad svojím dieťaťom, neschopní porozumieť tomu, čo v ich dieťati je. Jednoducho, ako keby stáli tvárou tvár tajomstvu.
Tento pocit nie je ničím neobvyklým. Nachádzal sa aj vo Svätej rodine. Spomeňme si, ako Mária a Jozef stáli bezmocne pred Ježišom, ktorého našli po dlhom hľadaní v jeruzalemskom chráme a pred slovami, ktoré im povedal: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 48-49). Nebúrili sa nad tým, ale uchovávali si všetko vo svojom srdci a uvažovali o tom. To určite nebolo jediným mystériom, s ktorým sa pri výchove svojho syna stretli. Aj v našom prípade si to od rodičov vyžaduje veľa statočnosti, hĺbky, veľkorysosti, múdrosti a zabúdania na seba samých a na svoje vlastné predstavy o svojom dieťati.