Evanjeliový príbeh ženy s hriešnou povesťou, ktorá vošla na pokojnú hostinu, na ktorej bol Ježiš...
Plakala slzy pokánia i lásky. Pomazala Ježišovi nohy a sušila ich svojimi vlasmi. Ježišov hostiteľ, farizej Šimon, sa nad jej skutkami pohoršoval, ale Ježiš reagoval úplne inak. V jej skutku spoznal čin lásky a ako taký ho prijal. Chcel potvrdiť prežívanie tejto ženy a uisťoval ju: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Ona to už vedela – práve to ju nútilo, aby pomazala Ježiša. Ale nestačilo jej, aby vedela, že má odpustené hriechy. Ježiš pokračoval: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji“ (Lk 7, 48-50).
Zo všetkých príbehov uzdravenia, tento zrejme najviac rezonuje u ľudí – u zdravých aj u chorých. Tá žena nebola chorá. Jej telo nepotrebovalo Ježišov uzdravujúci dotyk. Jej viera nemala nič spoločné s Ježišovou mocou telesne uzdravovať. Toto uzdravenie bolo duchovné a citové. Jej hriechy a hriechy tých, ktorí ju zneužívali, ju veľmi poznačili. Jej extravagantný čin hovoril, že Ježišovo učenie sa jej hlboko dotklo. Aj ona chcela chváliť a velebiť Ježiša za to, čo zažila.
Ježiš vedel, že táto žena sa uzdravila ešte skôr, než vošla do miestnosti. Vedel, že jeho posolstvo o pokání, odpustení a Božom milosrdenstve ju presvedčilo, aby zanechala svoju minulosť a žila novým životom bez hriechu. V jej odvahe vyvolať taký rozruch v Šimonovom dome videl dôsledok toho, že zažila milosrdenstvo. Bola to odpoveď viery tomu, ktorého láska ju oslobodila. A Ježiš vedel, že práve taká viera jej otvorila brány spásy – a otvára ich každému, kto ho prosí o pomoc.
Príbeh ženy dokazuje, že hoci telesné uzdravenie je úžasné, duchovné uzdravenie je ešte úžasnejšie – a určite dôležitejšie. Ukazuje, že spása, ktorú nám Ježiš chce dať, je vykúpením z hriechu a beznádeje, spása, ktorá nás oslobodzuje z každej formy spútanosti a privádza nás k osobnému stretnutiu sa s ním. Dokazuje, že hoci sme telesne zdraví, všetci máme duchovné potreby – a Ježiš ich veľmi rád uzdraví!